Kresťanstvo v Indii / Projekty

Cestou z Mumbai na Arunačálu sme sa zastavili nečakane v prímorskom meste Goa. Dozvedám sa, že r. 1542 prišiel jezuita František Xaverský do Indie. Bol blízkym priateľom a spolupracovníkom zakladateľa jezuitského rádu nábožného baskického šľachtica Ignáca. Sľub zložili 15. Augusta 1534. Zaviazali sa žiť v chudobe. Keďže sa všetci zamýšľali stať kňazmi, boli už rozhodnutí zachovávať čistotu v celibáte. O 6 rokov založili Spoločnosť Ježišovu. Ukončili štúdium na parížskej univerzite a čakali, kým sa budú môcť vydať na Východ. Denne spolu diskutovali a novú rehoľnú spoločnosť schválil pápež Pavol III.

Ignác sa stal ako zakladateľ prvým generálnym predstaveným a v tejto službe zotrval až do svojej smrti. František Xaverský sa už pred Ignácovým zvolením vydal na cestu do Lisabonu, kam ho povolal portugalský kráľ Ján III., aby sa tam pripravil na odchod na misie do Indie. Keď o dva roky neskôr dorazil do cieľa, ešte nik netušil, že sa z neho stane najznámejší misionár moderných čias.

Cesty sv. F. Xaverského

Z tisícky členov sa v roku 1556 nachádzalo 55 v indickej Goe. O dva roky neskôr František Xaverský vstúpil na pôdu Japonska, kde položil základy najúspešnejšej jezuitskej misie na Ďalekom východe. Zomrel v roku 1552 skôr ako stihol vstúpiť na čínsku pevninu. Goa sa stala centrom kresťanstva. Spoločnosť Ježišova vznikla ako misionárska rehoľa. Jezuiti prijímali aj laikov, ktorých nazývali bratmi. Tvorili asi tretinu členov. V Spoločnosti pracovali ako kuchári, správcovia, účtovníci, a boli medzi nimi aj vzdelaní odborníci, architekti, maliari. Jezuiti upravili pravidlá svojho života žobravých mníchov. Nemuseli nosiť osobitný odev, ktorý by ich odlišoval a tiež si ponechali svoje občianske mená. Generálneho predstaveného si volia na doživotie a má oveľa väčšie právomoci. Nemuseli spoločne recitovať alebo spievať v chóre liturgiu, ani sa niekoľkokrát denne spoločne modliť. Takto mohli pružnejšie vykonávať dennú i nočnú službu pre dobro iných.

Keď sa Ignác rozhodoval v svojich predstavách medzi alternatívou vrátiť sa na dvor a pokračovať v svetskom živote, alebo nasledovať príklad sv. Dominika , či sv. Františka z Assisi, všimol si, že keď sa zaoberal prvým variantom bol nervózny a nepokojný. Keď si však predstavoval, že by mohol nasledovať príklad svätcov, cítil spokojnosť a vyrovnanosť. Keď sa takto dokázal sebareflektovať a pohrúžiť, sledovať vnútorné skúsenosti, dospel k záveru, že takto sa mu prihovára Boh. Proces skúmania seba samého , ktorý mu pomohol rozhodnúť sa, sa stal charakteristickou črtou, ktorou sa riadil vo vlastnom živote a neskôr ho naučil aj ostatných. Vďaka tomu, že znovu začal načúvať svojej vnútornej inšpirácii, prestal sa prísne odriekať, bičovať. Odklonil sa od dovtedy platného modelu svätosti, podľa ktorého kruté trestanie tela napomáhalo rozkvet ducha a čím viac sa človek stránil sveta, tým bol svätejší.

Stanovy rehole dávali naopak každému členovi za povinnosť starať sa o svoje zdravie a fyzickú kondíciu, aby mohol lepšie slúžiť Bohu. Ideálom nebolo kláštorné mlčanie, ale umenie viesť s ľuďmi rôznej kultúry a zázemia dialóg. Bola to významná chvíľa pre dejiny katolíckej zbožnosti.

S návratom duchovnej vyrovnanosti a spokojnosti začal Ignác pociťovať prebudenie, osvietenie, ktoré sa občas prejavilo v jasných víziách. Robil si poznámky o vlastných vnútorných zážitkoch, aj ľudí okolo. Tieto poznámky sa stali neskôr podkladom pre učebnicu Duchovných cvičení, ktorá bola prežitou skúsenosťou. Bol to návod ako meditovať, ako lepšie spoznať seba samého , svoje vnútro a Božie pôsobenie v ňom. Kniha bola určená pre každého, kto túži po hlbšom duchovnom živote. Nešlo len o suché odriekanie formuliek a formálne zachovanie pravidiel. Vytvoril sa intímny vzťah k Bohu.

Už v staroveku poznali mudrci a proroci utiahnutie sa od každodenných povinností za účelom modlitby a priblíženia k Bohu. Jezuiti postavili r. 1553 centrum pre tento typ duševných cvičení pri univerzite v Alcale, neďaleko Madridu. Zároveň to bol nový typ služby zameranej na vedenie druhých po duchovnej ceste. Aj keď sa Ignác stretol s ostrou kritikou, že ide o mysticizmus a ignorovanie významu sviatostí a iných zvyklostí v Cirkvi, Duchovné cvičenia schválil v r. 1548 pápež Pavol III.

Ignác spolu so svojimi univerzitne vzdelanými kolegami viedol boj proti nevedomosti. Mnohí jezuiti sa stali vynikajúcimi učiteľmi. Jezuiti nevyberali nijaké školné, učili i chudobných, preto museli organizovať zbierky, získavať financie na fungovanie škôl. Z potulných kazateľov a misionárov sa stali už od r. 1550, kedy sa primárnym poslaním spoločnosti Ježišovej stalo vzdelanie, odborníci v každej oblasti školského poznania a v každej oblasti kultúry, vrátane divadla, hudby, tanca. Dnes túto Spoločnosť ovplyvnil Druhý vatikánsky koncil, ktorý upriamil pozornosť na dôležitosť medzináboženského dialógu medzi ľuďmi všetkých vierovyznaní.

Pápež František, ktorý pokračuje v šľapajach Ignáca, podporuje medzináboženský dialóg a sám už zorganizoval niekoľko stretnutí a diskusií s poprednými náboženskými lídrami a líderkami. Avšak základom identity zostávajú Duševné cvičenia. Jeho krédom je stavať medzi ľuďmi mosty a rúcať múry. Dokážeme ho pochopiť a pomáhať mu?

Aj o tom je Parlament svetových náboženstiev, aby sme sa vzájomne spoznávali a pochopili, že to chce spojiť sily a vzájomne si pomáhať. Veď ako sa recituje vo védskej mantre „jeden svet – jedna ľudská rodina“. Nech sú všetky bytosti na Zemi šťastné. Je toho omnoho viac, čo nás spája. A obnažujú to aj genetici.

Kostol sv. F. Xaverského v starej Goa.

Použitá literatúra

John W. O ´Malley SJ: Dejiny jezuitov. Od Ignáca po Františka. Dobrá kniha Trnava, 2014

Anna Galovičová