Aktuálne

Bhagavadgíta – Pieseň Vznešeného

PhDr. Anna Galovičová, Spoločnosť Slovensko-indického priateľstva /Slovak-Indian Friendship Society

About Slovak-Indian Friendship Society

1934 in Prague prof. Vincent Lesný, who was a personal friend of politicians such as Mahatma Gandhi, J. Nehru, Rabindranath Thagore (Nobel Prize winner) established Association of the Friends of India. Prof. V. Lesný bridged eastern way of thinking with the Western translation of the Bhagavad Gita – the Bible of Yogis, and has a great merit in the development of the Czechoslovak -  Indian friendship. He has helped many experts travel to the East, drawing knowledge from this still alive ancient well of wisdom.

After the break-up of Czechoslovakia in 1992  follows the tradition of the  Association of the Friends of India at the Oriental Institute in Prague  our Slovak-Indien Friendship Society. 

Thanks to the effort of our members, Yoga in daily life system of physical, mental and spiritual development became part of rehabilitation in Slovak spas.  

Text v slovenčine nasleduje nižšie.

www. slovindia.sk

How to support us:

CSOB bank

IBAN Code: SK75 7500 0000 0040 0246 6240

SWIFT Code: CEKOSKBX

Motto:

„People have achieved monotheism, a belief in one God. Another task is to achieve monantropism – one huma family and international cooperation“.

                                                   Viktor Frankl, MD, famous Austrian psychiatrist

Preface

What is the Bhagavad Gita? Gita is literally a song from the Supreme to the soul. What is the difference between the Supreme and the soul? The soul a spark of the Supreme – it is not separate from the Supreme. By its own will the Supreme has taken the shape of the soul and embodied Itself in a body. However, due to a feeling of separation the soul is in a state of melancholy and this melancholy of the soul produces an intense aspiration for reunion with the Supreme. The Supreme is responding to the soul through Its grace and descends to sing a song in order to remove the melancholy of the soul. This song of the Supreme is known as Gita.

The Supreme Being who sang this song is known as Lord Krishna and is considered as the Supreme Godhead on earth, an incarnation of the Divine in all its attributes of Divinity.

The soul, or the individual spark of the Supreme, is symbolized inthe Gita by Arjuna, the seekerwho is an embodied bing in a human form. Due to some mysterious reason the soul wishes to return to its original source by merging with the Supreme, but finds itself chained in every direction and is not able to free itself. The urge from within for the merger with the Supreme is so intense that it brings about dejection within the human form. I tis out of this utter dejection that the soul prays to the Supreme for Divine Grace and the Supreme is responding by  coming to the soul remove its melancholy through this celestial song called Gita.

What does Gita deal with? It deals with the divine love relationship of the Supreme with the soul. The single theme that is elaborately discussed inthis celestial song  refers to the relationship of the soul with the Supreme and reassures the embodied being that there is no reason for the individual soul to feel melancholy or to fell dejected. This song called Gita is especially sweet because it deals with this state of meolancholy and shows the way to overcome dejection.

Gita is presented in the form of a poetic dialogue between Lord Krishna , the Supreme Consciousness, and Arjuna, the embodied human soul. Literally Krishna means  that which attracts everythingtowards him and „Arjuna“ means one who is sinless. Even if we accept the literal interpretation of the words, „Krishna“ and „Arjuna“ ther is no doubt that symboliclly they refer toth the Supreme Consciousness and to the individual self, respectively.

Gita is the beginning as well as the end of all seeking. The inner meaning of this dialogue may be revealed to one who is sinless and then only at the appropriate, specific time for each aspiring seeker. This is testified to by Lord Krishna Himself at the end of the 18th  chapter when He urges all who have realized Gita´s inner meaning to reveal such realization only to those who are deserving. Arjuna, the awakened soul, recived this knowledge at the appropriate time and such knowledge consequently led him towards perfection.

The teaching of  Gita begins with the description of the state of turmoil of the human system when the soul within is awakened. From dejection the soul proceeds step by step towards final liberation. The procedure is explained in 18th chapter consisting of 700 verses. Each chapter smbolically refers to one step of the journey towards final merger with the Supreme consciousness. The 18th chapter of Gita may be divided into three segments consisting of six chapters each. Each of the three segments deals with one aspect of the process of realization. An aspiring seeker must cross all three stages of realization in order to reach the zenith of spiritual ascent. 

The battlefield of the Gita itself was a holy place because it was in this location that King Kuru had performed penance. Moreover, Lord Krishna, the God incarnate in human form, was present. Both of these factors contributed to the sudden onrush of psychic energy in Arjuna´s system and lead him to the state  of dejection. For a seeker the battlefield, or the kurukshetra,  refers to his own system. The battle refers to tihe inner conflict in his realm of consciousness. And the Supreme  Lord represents the Cosmic presence within. Should there be a sudden change in one´s system and the psychic energy predominates , the seeker is bound to experience the stte of dejection – this is exactly what happened to Arjuna.

After Translation of the Bhagavad Gita by Swami Sri Atmananda, Satya-chetana Ashram, Tirunamalavai,  Yoga Center: Arjuna´s state of dejection is explained in the first chapter through symbolism. The two armies preparing for battle symbolically refer to the forces of Divine and undivine within the human system. The meaning of the word „battlefield“ here refers to the human system and therefore should not be confined to a narrow interpretation of a geographic loction only. Krishna represents the Supreme Truth which is manifesting Itself through a human form. At  an  appropriate time every seeker of Truth will recognize such a form through       whom he will derive guidance on the path of his inner journey. This form is the guide, or guru, who chariots seeker´s clouded consciousness which is mistakenly identifying itself with body, mind and ego.

Lord Krishna, the charioteer and Guru, leads Arjuna into the battlefield. However, because of Arjuna´s clouded consciousness, rather than seeing foes, he sees friends and relatives and therefore advocates the path of sannyasa, or renunciation.

He has forgotten the first virtue of a true kshatriya – the first duty ao a true warrior is to fight for Truth. When Truth has been banished to the wilderness and evil has usurped the kingdom of God, which is the human system, can Supreme Krishna be a silent witness?

Arjuna, the warior, is none other than the awakened soul in every human form. When ego, or the blind King Dhritarashtra, overtakes the kingdom and refuses to reliquish it to the soul which is the real king, there is bound to be a battle. This conflict is the great epochal battle which will decide the laws of dharma. If Arjuna fails to understand the implication of this inner struggle he is bound to experience dejection which will cause his surrender to Krishna, the Supreme consciousness within. This is the message and mission of Gita, the celestial song. It  is  a song of wisdom of the Supreme. It is music for the soul. I tis the flute of Krishna.

Gita should be understood from the angle of sadhana. Only then can one truly benefit from Gita as a path of yoga. Gita is a scripture but i tis also a call. Gita´s cal lis to all of us – to all of humanity. The purpose of this cal lis to take man to the realm of Supreme and to release man from is narrow confines of body, mind, ego. Gita tells us to transcend rather than to run away from the limits of body, mind and ego. Because Gita addresses the soul within us, the call to Gita is from dejection and this dejection is the critical path to our emancipation.

In the next chapters Gita guides us step by step to the Supreme state of Divine manifestation and shows us the way to perfect collaboration with Divine.

Bhagavad Gita, or Anasakti Yoga, as Mahatma Gandhi liked to cal lit, is a book that shows a way to attain self-realisation.

Gandhi writes: „Gita shows the virtue of self-surrender and selfless devotion. All actions bind the self, but if all are dedicated to the Lord, they do not bind, rather they release him. He who has thus extinguish the „self“ or the thought of „I“ and who acts as evert in the great witness´s eye, will never sinn nor err. The self-sense is at the root of all error or sin. Where the „I“ has been  extinguished, there is no sin.“

This unique and very special edition Bhagavad Gita according to Gandhi has been compiled and presented as a commemoration of India´s Prime Minister Shri Narendra Modi´s gift to the President of the United States of America, Mr. Barack Obama in 2014 during his US visit.

As Shri Modi presents Gita to the leaders of the world, over a billion people find peace and purpose in these words of Krishna through Gandhi.

Especially these days when it culminates War on Ukraine based on Darwin´s Law of Jungle (strongers swallow weaker ones, rich ones swallow poor ´s) we need continue  in this peace effort through self-sense, monantropism -  Vasudaiva kutumbakam :  „One World – One Human Family – One common future“ (Motto of G 20 during Indian Presidency 2024) everywhere, also in Slovakia.

About Bhagavad Gita

According to Hindu believers dates back 5 000 years, and over 2 300 years accordingto modern historians.

Gandhi referred to the Gita a Anasakti Yoga or the Gospel of Selfless Action and regarded it as a prime source of inspiration. Gandhi said,:“ When doubts haunt me, when disappointments stare me in the face, and I see not any ray of the hope on the horizon, I turn to Bhagavad Gita and find a verse to comfort me. And I immediately begin to smile in the midst of overwhelming sorrow. Those who meditate on the Gita will derive fresh joy and newmeanings from it every day“.

The Bhagavad Gita must be studied and meditated upon in its entirety. Gandhi managed to do this during his imprisonment.

The message of the Gita, according to Mahatma Gandhi, is clear and concise:

“Adam is not God, but he is a spark of the Divine.” And therefore he who is the most religiously behaved has most of the divine spark in him. It is in accordance with this train of thought that Krishna enjoys, in Hinduism, the status of the most perfect incarnation.

This belief in incarnation is a testimony of man´s lofty spiritual ambition. Man is not at peace with himself till he has become like unto God. The endeavour to reach this state is the supreme, the only ambition worth having. And this is self-realization. This self-realization is the subject of the Gita, asi tis of all scriptures. But its author surely did not write it to establish that doctrine. The object of the Gita appeas to me to be that of showing the most excellent way to attain self-realization. That which is to be found, more or less clearly, spread out here and there in Hindu religious books, has been brought out in the clearest possible language in the Gita even at the risk of repetition.

The matchless remedy is renunciation of fruits of action.

This is the ventre around which the Gita is woven. This renunciation is the central sun, around which devotion, knowledge and the rest revolve like planets. The body has been likened to a prison. There must be action where there is body. No tone embodied being is exempted from labour. And yet all religions proclaim that it is possible for man, by treating  the body as the temple of God, to attain freedom.  Every action is tainted, be it ever so trivial. How can the body be made the temple of God?  In other words how can one be free from action, i.e. from the taint of sin? The Gita has answered the question in decisive language: „ By desireless action, by renouncing fruits of actions: by dedicating all activities to God, i.e., by surrendering oneself to Him, body and soul.“

But desirelessness or renunciation does not come for the mere talking about it. It  is not attained by intelectual feat. I tis attainable only  by a constan  heart-churn. Right knowledge is necessary for attaining renunciation. Learned men possess a knowledge of a kind. They may recite the vedas from memory, yet they may be steeped in self-indulgence. In order that knowledge may not run riot, the author of the Gita has insisted on devotion accompanying it and has given it the first place. Knowledge without devotion will be like a misfire. Therefore , says the Gita,“Have devotion, and knowledge will follow.“ This devotion is not mere lip worship, i tis a wrestling with death. Hence, the Gita´s assesment of the devotee´s quality is similar to that of the sage. 

Thus the devotion required by the Gita is no soft-hearted effusiveness. It certainly is not blind faith. The devotion of the Gita has the least to do with the externals. A devotee may use, if he likes, rosaries, foreahd marks, make offerings, but these things are not test of his devotion. He is the devotee who is jealous of none, who is a fount of mercy, whi is without egotism, who is selfless, who treats alike cold and heat, happiness and misery, who is ever forgiving, who is always contented, whose resoolutions are firm, who has dedicated mind and soul to God, who causes no dread , who is not afraid of others, who is free from exultation, sorrow and fear, who is pure, who is versed in action and yet remains unaffected by it, who renounces all fruits, good or bad,  who rreats  friend and foe alike, who is untouched by respect or disrespect, who is not puffed up by praise, who does not go under when people speak ill of him, who loves silence and solitude, wha has a disciplined reason. Such devotion is inconsistent with the existence at the same time of strong attachments.

We thus see that to be a real devotee is to realize oneself. Self-realization is not something apart. One euro can pruchase for us poison or nectar, but knowledge or devotion cannot buy  us salvation or bondage. These are not media of exchange. They are themselves the things  we want. In other words, if the means and the end are not identical, they are almost so. The extreme of means is salvation. Salvation of the Gita is perfect peace.

Mere knowledge of right and wrong will not make one fit for salvation.

Or take bhakti. The popular notion of bhakti is soft-heartedness, telling beads and the like , and disdaining to do even a loving service, least the telling of beads etc. Might be interrupted. This bhakti, therfore, leaves the rosary only for eating, drinking and the like, never for grinding corn or nursing patients.

But the Gita says: No one has attined hisgoal without action. Even men like king and great yogi Janaka attained salvation through action. If even I were lazily to cease working, the world would not perish. How much more necessary then for the people at large to engage in action.  He who gives up action falls. He who gives up only the reward rises.

Thus, according to the Gita, all acts that are incapable of being performed without attachment are taboo. This golden rule saves mankind from many a pitfall. According to this interpretation murder, lying, dissoluteness ad the like must be regarded as sinful and therefore taboo. Man´s life them becomes simple, and from that simpleness spring peace.

When there is no desire for fruit, there is no temptatiton for untruth or himsa.

The sannyasa – monk in Gita is all work and yet no work.

Gita is a great religious poem. The deeper you dive into it, the richer the meanings you get. It being meant for the people at large, there is pleasing repetition. With every age, the important words will carry new and expanding meanings. But its central teaching will never vary.

Nor is the Gita a collection of Do´s and Dont´s. What is lawful for one may be unlawful for another. What may be permissible at one time, or in one place, may not be so at another time, and in another place. Desire for fruit is the only universal prohibition. Desirelessness is obligatory.

The Gita has sung the praises of Knowledge, but i tis beyond the mere intellect. It is essentially addressed to the heart and capable of being understood by the heart. Therefore the Gita is not for those who have no faith. The author makes Krishna says:

„ Do not entrust this treasure to him who is without sacrifice, without devotion, without the desire  for this teaching and who denies Me. On the other hand, those who will give this precious treasure to My devotees will, by the fact of this service, assuredly reach me. And those who, being free from malice, will with faith  absorb this teaching, shall, having attained freedom, live where people of true merit go after death.

O nás

V roku 1934 v Prahe založil prof. Vincenc Lesný, osobný priateľ politikov ako Mahátma Gándhí, Dž. Néhru a Rabíndranáth Thákur (nositeľ Nobelovej ceny), Združenie priateľov Indie. Profesor V. Lesný prepojil východný spôsob myslenia so západným prekladom Bhagavadgíty – Biblie jogínov, a má veľké zásluhy na rozvoji československo-indického priateľstva. Pomohol mnohým odborníkom cestovať na Východ a čerpať vedomosti z tohto stále živého starobylého prameňa múdrosti.

Po rozdelení Československa r. 1992 nadväzuje Spoločnosť Slovensko-indického   na tradíciu Združenia priateľov Indie pri Orientálnom ústave v Prahe.

Vďaka úsiliu našich členov sa systém Joga v dennom živote  pre telesný, duševný a duchovný rozvoj stal súčasťou rehabilitácie v slovenských kúpeľoch.

Úvod

Čo je Bhagavadgíta? Gíta je doslova pieseň Najvyššieho pre dušu. Aký je rozdiel medzi Najvyšším a dušou? Duša je iskrou Najvyššieho – nie je od Najvyššieho oddelená. Najvyšší z vlastnej vôle prijal podobu duše a stelesnil sa v tele. Avšak kvôli pocitu oddelenia je duša v stave melanchólie a táto melanchólia duše vyvoláva intenzívnu túžbu po znovuzjednotení s Najvyšším. Najvyšší reaguje na dušu svojou milosťou a zostupuje, aby spieval pieseň, aby odstránil melanchóliu duše. Táto pieseň Najvyššieho je známa ako Gíta.

Najvyššia bytosť, ktorá spievala túto pieseň, je známa ako Pán Krišna a je považovaná za Najvyššie Božstvo na zemi, za inkarnáciu Božstva vo všetkých jeho atribútoch Božstva.

Duša alebo individuálna iskra Najvyššieho je v Gíte symbolizovaná Ardžunom, hľadajúcim, ktorý je stelesneným tvorom v ľudskej podobe. Z nejakého tajomného dôvodu sa duša túži vrátiť k svojmu pôvodnému zdroju splynutím s Najvyšším, ale ocitá sa spútaná vo všetkých smeroch a nie je schopná sa oslobodiť. Vnútorná túžba po splynutí s Najvyšším je taká intenzívna, že v ľudskej podobe spôsobuje skľúčenosť. Z tejto úplnej skľúčenosti sa duša modlí k Najvyššiemu o Božskú milosť a Najvyšší odpovedá tým, že prichádza k duši a odstraňuje jej melanchóliu prostredníctvom tejto nebeskej piesne s názvom Gíta.

Čím sa Gíta zaoberá? Zaoberá sa božským milostným vzťahom Najvyššieho k duši. Jediná téma, ktorá je v tejto nebeskej piesni podrobne rozobratá, sa vzťahuje na vzťah duše k Najvyššiemu a uisťuje stelesnenú bytosť, že neexistuje dôvod, aby sa individuálna duša cítila melanchólicky alebo skľúčene. Táto pieseň s názvom Gíta je obzvlášť sladká, pretože sa zaoberá týmto stavom skľúčenosti a ukazuje cestu, ako prekonať skľúčenosť. Gíta je prezentovaná vo forme poetického dialógu medzi Pánom Krišnom, Najvyšším Vedomím, a Ardžunom, stelesnenou ľudskou dušou. Doslova Krišna znamená to, čo k sebe všetko priťahuje, a „Ardžuna“ znamená ten, kto je bezhriešny. Aj keď prijmeme doslovný výklad slov „Krišna“ a „Ardžuna“, niet pochýb o tom, že symbolicky odkazujú na Najvyššie Vedomie a na individuálne ja. Gíta je začiatkom aj koncom všetkého hľadania. Vnútorný význam tohto dialógu môže byť odhalený tomu, kto je bezhriešny, a to len v príslušnom, konkrétnom čase pre každého hľadajúceho.

 O tom svedčí aj samotný Pán Krišna na konci 18. kapitoly, keď nabáda všetkých, ktorí si uvedomili vnútorný význam Gíty, aby toto uvedomenie odhalili iba tým, ktorí si to zaslúžia. Ardžuna, prebudená duša, toto poznanie prijal v príslušnom čase a takéto poznanie ho následne viedlo k dokonalosti. Učenie Gíty začína opisom stavu chaosu ľudského systému, keď sa duša vo vnútri prebudí. Zo skľúčenosti duša postupuje krok za krokom ku konečnému oslobodeniu. Postup je vysvetlený v 18. kapitole, ktorá pozostáva zo 700 veršov. Každá kapitola symbolicky odkazuje na jeden krok na ceste ku konečnému splynutiu s Najvyšším vedomím. 18. kapitolu Gíty možno rozdeliť do troch častí, z ktorých každá pozostáva zo šiestich kapitol. Každá z troch častí sa zaoberá jedným aspektom procesu realizácie. Hľadajúci musí prejsť všetkými tromi stupňami realizácie, aby dosiahol vrchol duchovného vzostupu (samadhi, nirvana, united consciousness).

Bojisko Gíty bolo samotné posvätné miesto, pretože práve na tomto mieste kráľ Kuru vykonal pokánie. Navyše, Pán Krišna, Boh vtelený v ľudskej podobe, bol prítomný. Oba tieto faktory prispeli k náhlemu návalu psychickej energie v Ardžunovom systéme a priviedli ho do stavu skľúčenosti. Pre hľadajúceho sa bojisko, alebo kurukšétra, vzťahuje na jeho vlastný systém. Bitka sa vzťahuje na vnútorný konflikt v jeho ríši vedomia. A Najvyšší Pán predstavuje Kozmickú prítomnosť v ňom. Ak dôjde k náhlej zmene v jeho systéme a prevláda psychická energia, hľadajúci určite zažije stav skľúčenosti – presne to sa stalo Ardžunovi.

Po preklade Bhagavadgíty od Swamiho Sri Atmanandu z Tirunamalavaiho jogového centra: Ardžunov stav skľúčenosti je vysvetlený v prvej kapitole prostredníctvom symboliky. Dve armády pripravujúce sa na bitku symbolicky odkazujú na sily Božské a nebožské v ľudskom systéme. Význam slova „bojisko“ sa tu vzťahuje na ľudský systém, a preto by sa nemal obmedzovať len na úzku interpretáciu geografickej polohy. Krišna predstavuje Najvyššiu Pravdu, ktorá sa prejavuje prostredníctvom ľudskej podoby. V príhodnom čase každý hľadač Pravdy rozpozná takúto podobu, prostredníctvom ktorej získa vedenie na ceste svojej vnútornej cesty. Táto podoba je sprievodcom alebo guruom, ktorý sprevádza zahmlené vedomie hľadajúceho, ktoré sa mylne stotožňuje s telom, mysľou a egom.

Pán Krišna, vozataj a guru, vedie Ardžunu na bojisko. Avšak kvôli Ardžunovmu zahmlenému vedomiu, namiesto toho, aby videl nepriateľov, stretáva sa s priateľmi a príbuznými v radoch bojovníkov slepého kráľa Dhritarashtra, a preto sa zastáva cesty sannjása, čiže odriekania. A prenechať naďalej vládu tým, ktorí si ju nepoctivo urvali.

Zabudol na prvú cnosť pravého kšatriju – prvou povinnosťou pravého bojovníka je bojovať za Pravdu. Keď je Pravda vyhnaná do divočiny a zlo si uzurpuje Božie kráľovstvo, ktorým je ľudský systém, môže byť Najvyšší Krišna tichým svedkom?

Ardžuna, bojovník, nie je nikto iný ako prebudená duša v každej ľudskej podobe. Keď ego alebo slepý kráľ Dhritaráštra prevezme kráľovstvo a odmietne ho odovzdať duši, ktorá je skutočným kráľom, nevyhnutne dôjde k bitke. Tento konflikt je veľkou epochálnou bitkou, ktorá rozhodne o zákonoch dharmy. Ak Ardžuna nepochopí dôsledky tohto vnútorného boja, je odsúdený na skľúčenosť, ktorá spôsobí jeho odovzdanie sa Krišnovi, Najvyššiemu vedomiu v ňom. Toto je posolstvo a poslanie Gíty, nebeskej piesne. Je to pieseň múdrosti Najvyššieho. Je to hudba pre dušu. Je to Krišnova flauta.

Gíta by mala byť chápaná z pohľadu sádhany. Iba potom môže človek skutočne profitovať z Gíty ako cesty jogy. Gíta je písmo, ale je to aj volanie. Gítino volanie je pre nás všetkých – pre celé ľudstvo. Účelom tohto volania je priviesť človeka do ríše Najvyššieho a oslobodiť ho z jeho úzkych hraníc tela, mysle a ega. Gíta nám hovorí, aby sme prekročili hranice tela, mysle a ega, a nie aby sme pred nimi utekali. Pretože Gíta oslovuje dušu v nás, volanie ku Gíte pochádza zo skľúčenosti a táto skľúčenosť je kritickou cestou k nášmu oslobodeniu.

V ďalších kapitolách nás Gíta krok za krokom vedie k Najvyššiemu stavu Božskej manifestácie a ukazuje nám cestu k dokonalej spolupráci s Božstvom.

Motto:

„Ľudia dosiahli monoteizmus, vieru v jedného Boha. Ďalšou úlohou je dosiahnuť monantropizmus – jednu ľudskú rodinu a medzinárodnú spoluprácu.“

                                                            Viktor Frankl, MD, slávny rakúsky psychiater

Bhagavadgíta alebo Anašakti jóga, ako ju rád nazýval Mahátma Gándhí, je kniha, ktorá ukazuje cestu k dosiahnutiu sebarealizácie.

Gándhí píše: „Gíta ukazuje cnosť sebaodopierania a nesebeckej oddanosti. Všetky činy zväzujú ja, ale ak sú všetky venované Pánovi, nezväzujú, ale skôr ho oslobodzujú. Ten, kto takto uhasil „ja“ alebo myšlienku na „ja“ a kto koná tak, ako je v očiach veľkého svedka pravdivé, nikdy nezhreší ani sa nemýli. Sebavedomie je koreňom všetkých chýb alebo hriechov. Kde bolo „ja“ uhasené, tam nie je hriech.“

Toto jedinečné a veľmi špeciálne vydanie Bhagavadgíty podľa Gándhího bolo zostavené a prezentované ako pamiatka daru indického premiéra Šrí Nárendru Módího prezidentovi Spojených štátov amerických, pánovi Barackovi Obamovi, v roku 2014 počas jeho návštevy USA.

 Keď Šrí Módí predstavuje Gítu svetovým lídrom, viac ako miliarda ľudí nachádza pokoj a zmysel v týchto Krišnových slovách prostredníctvom Gándhího. Vasudaiva kutumbakam: „Jeden svet – jedna ľudská rodina – jedna spoločná budúcnosť“ (motto G 20 počas indického predsedníctva v roku 2023/ 2024) všade, aj na Slovensku.

 O Bhagavadgíte

Podľa hinduistických veriacich siaha 5 000 rokov do minulosti a podľa moderných historikov viac ako 2 300 rokov do minulosti. Gándhí označoval Gítu za Anasakti jogu alebo Evanjelium nezištného konania a považoval ju za hlavný zdroj inšpirácie. Gándhí povedal: „Keď ma prenasledujú pochybnosti, keď moje sklamania vidieť v tvári a nevidím na obzore ani lúč nádeje, obrátim sa k Bhagavadgíte a nájdem verš, ktorý ma uteší. A okamžite sa začnem usmievať uprostred ohromujúceho smútku. Tí, ktorí meditujú nad Gítou, z nej každý deň čerpajú novú radosť a nové významy.“

Bhagavadgítu je potrebné celú preštudovať, premeditovať. Gandhimu sa to podarilo počas svojho uväznenia.

Odkaz Gity je podľa Mahatma Gandhiho jasný a stručný:

„Adam nie je Boh, ale je iskrou Božstva.“  A preto ten, kto sa správa najnábožnejšie, má v sebe najviac božskej iskry. V súlade s touto myšlienkovou líniou sa Krišna v hinduizme teší postaveniu najdokonalejšej inkarnácie.

Táto viera v inkarnáciu je svedectvom o vznešených duchovných ambíciách človeka. Človek nie je vnútorne spokojným, kým sa nestane podobným Bohu. Snaha dosiahnuť tento stav je najvyššia, jediná ambícia, ktorú stojí za to mať. A to je sebarealizácia. Táto sebarealizácia je predmetom Gíty, ako aj všetkých písiem. Jej autor ju však určite nenapísal, aby ustanovil túto doktrínu. Cieľom Gíty sa mi zdá ukázať najlepší spôsob, ako dosiahnuť sebarealizáciu. To, čo sa dá nájsť viac či menej jasne rozložené tu a tam v hinduistických náboženských knihách, bolo v Gíte vyjadrené najjasnejším možným jazykom, aj s rizikom opakovania.

Neporovnateľným liekom je zrieknutie sa plodov činu.

Toto je priestor, okolo ktorého je Gíta utkaná. Toto zrieknutie sa je ústredné slnko, okolo ktorého sa oddanosť, poznanie a ostatné točia ako planéty. Telo bolo prirovnané k väzeniu. Kde je telo, musí byť konanie. Žiadna stelesnená bytosť nie je oslobodená od práce. A predsa všetky náboženstvá hlásajú, že je možné, aby človek, ak bude s telom zaobchádzať ako s chrámom Boha, dosiahol slobodu. Každý čin je poškvrnený, nech je akokoľvek triviálny. Ako sa môže telo stať chrámom Božím? Inými slovami, ako sa môže človek oslobodiť od konania, t. j. od poškvrny hriechu? Gíta odpovedala na túto otázku rozhodným jazykom: „Beztúžobným konaním, zrieknutím sa plodov činov: zasvätením všetkých činností Bohu, t. j. odovzdaním sa Mu, tela i duše.“

Ale beztúžobné konanie alebo odriekanie neprichádza len preto, že sa o ňom hovorí. Nedosahuje sa intelektuálnym výkonom. Je dosiahnuteľné iba neustálym vírením srdca. Správne poznanie je nevyhnutné na dosiahnutie odriekania. Učení ľudia majú určité poznanie. Môžu recitovať védy spamäti, no môžu byť ponorení do pôžitkárstva. Aby sa poznanie nepreháňalo, autor Gíty trval na oddanosti, ktorá ho sprevádza, a dal jej prvé miesto. Poznanie bez oddanosti bude ako zlyhanie paľby. Preto Gíta hovorí: „Majte oddanosť a poznanie bude nasledovať.“ Táto oddanosť nie je len uctievanie ústami , je to zápas so smrťou. Preto je Gítino hodnotenie kvality oddaného podobné hodnoteniu mudrca.

Oddanosť, ktorú vyžaduje Gíta, teda nie je žiadna prehnaná mäkkosť srdca. Určite to nie je slepá viera. Oddanosť Gíty má najmenej spoločného s vonkajšími javmi. Oddaný môže, ak chce, používať ružence, znamenia na čele, prinášať obety, ale tieto veci nie sú skúškou jeho oddanosti. Je to oddaný, ktorý na nikoho nežiarli, ktorý je prameňom milosrdenstva, ktorý je bez egoizmu, ktorý je nesebecký, ktorý sa rovnako správa k chladu aj teplu, šťastiu aj utrpeniu, ktorý je vždy odpúšťajúci, ktorý je vždy spokojný, ktorého predsavzatia sú pevné, ktorý má oddanú myseľ a dušu Bohu, ktorý nespôsobuje strach, ktorý sa nebojí iných, ktorý je zbavený jasotu, smútku a strachu, ktorý je čistý, ktorý je zbehlý v konaní a napriek tomu ním zostáva nedotknutý, ktorý sa zrieka všetkých plodov, dobrých aj zlých, ktorý sa správa k priateľovi aj nepriateľovi rovnako, ktorý je nedotknutý úctou ani neúctou, ktorý nie je namyslený chválou, ktorý neklesá, keď o ňom ľudia hovoria zle, ktorý miluje ticho a samotu, ktorý má disciplinovaný dôvod. Takáto oddanosť je nezlučiteľná s existenciou silných pripútaností zároveň.

Vidíme teda, že byť skutočným oddaným znamená realizovať sa. Sebarealizácia nie je niečo oddelené. Za jedno euro  môžeme kúpiť jed alebo nektár, ale poznanie alebo oddanosť si nemôžeme kúpiť, ani spásu, ani otroctvo. Toto nie sú prostriedky výmeny. Sú to samy o sebe veci, ktoré chceme.  Najvyšším zmyslom  je spása. Spása Gíty je dokonalý mier.

Samotná znalosť dobra a zla človeka neurobí vhodným na spásu. Alebo si vezmite bhakti. Všeobecná predstava bhakti je byť mäkký, srdečný. Takáto bhakti, oddanosť Bohu,  preto používa ruženec len ako modlitbu pred jedením, spaním  a podobne, nikdy nie zameranú na mletie obilia alebo ošetrovanie pacientov. Ale Gíta hovorí: Nikto nedosiahol svoj cieľ bez činu. Dokonca aj muži ako kráľ a veľký jogín Janaka dosiahli spásu konaním. Keby som aj ja z lenivosti prestal pracovať, svet by nezahynul. O koľko potrebnejšie je potom, aby sa ľudia vo všeobecnosti venovali činu. Ten, kto sa vzdá konania, padá. Ten, kto sa vzdá iba odmeny   za svoje činy, stúpa. Podľa Gíty sú teda všetky činy, ktoré nemožno vykonať bez pripútanosti, tabu. Toto zlaté pravidlo zachraňuje ľudstvo pred mnohými pascami. Podľa tejto interpretácie sa vražda, klamstvo, rozpad a podobne musia považovať za hriešne, a preto tabu. Ľudský život sa potom stáva jednoduchým a z tejto jednoduchosti pramení pokoj. Keď niet túžby po ovocí, niet pokušenia po nepravde alebo  násiliu. Sannjása – mních v Gíte je samá práca a predsa žiadna práca.

Gíta je skvelá náboženská báseň. Čím hlbšie sa do nej ponoríte, tým bohatšie významy získate. Tým ju lepšie pochopíte. Keďže je určená pre širokú verejnosť, je v nej príjemné opakovanie. S každým vekom budú dôležité slová niesť nové a rozširujúce sa významy. Jej ústredné učenie sa však nikdy nemení. Gíta nie je ani zbierkou pravidiel čo „robiť“ a „nerobiť“. Čo je pre jedného dovolené, môže byť pre iného nezákonné. Čo môže byť dovolené v jednom čase alebo na jednom mieste, nemusí byť v inom čase a na inom mieste. Túžba po ovocí je jediným univerzálnym zákazom. Nemať túžby je povinnosť. Gíta ospevuje poznanie, ale presahuje obyčajný intelekt. Je v podstate adresovaná srdcu a dá sa pochopiť srdcom. Preto Gíta nie je pre tých, ktorí nemajú vieru. Autor hovorí, že Krišna hovorí:

„Nezverujte tento poklad tomu, kto je bez obety, bez oddanosti, bez túžby po tomto učení a kto ma (Boha) popiera. Na druhej strane, tí, ktorí dajú tento vzácny poklad mojim oddaným, ma vďaka tejto službe určite dosiahnu. A tí, ktorí sú zbavení zloby a s vierou prijmú toto učenie, budú po dosiahnutí slobody žiť tam, kam po smrti idú ľudia skutočných zásluh.“